Moja cesta vyhorením: Ako som ho prekonala a znovu našla rovnováhu

Moja cesta vyhorením sa začala v januári 2021, kedy som skončila v nemenovanom korporáte na oddelení marketingu. Bolo to vôbec prvýkrát, čo som pracovala pre korporát. Atmosféra na našom oddelení nebola najlepšia, ale v rámci tímu som si našla aj kamarátky. Množsto práce bolo z počiatku únosné, no komunikácia “z hora” už menej. Priority sa menili ako na bežiacom páse zatiaľ čo faloš prekvitala.

S príchodom pandémie sme sa horko-ťažko presunuli na home-office, pričom nároky a workload nášho oddelenia sa zintenzívnili. Často som nemala čas ani na obed a pracovala som nadčasy, samozrejme bez odmeny navyše. Stresu pribúdalo a zoznam úloh sa len predlžoval. Z firmy som nakoniec odišla a ani nie za dva mesiace som si našla novú prácu, v startupe. Toľko na úvod k tomu, čo predchádzalo môjmu vyhoreniu.

Vyhorenie – ako to začalo

Bola to výzva, keďže šlo o pozíciu, ktorá ešte nebola nikdy vo firme obsadená, síce bola veľmi potrebná a zároveň mala riešiť globálny trh. Marketingová komunikácia bola zväčša v angličtine, prípadne v iných jazykoch a produkt bol z veľmi špecifickej a netypickej oblasti.

Najzásadnejšie však bolo zrejme to, že oddelenie marketingu ešte len vznikalo a šlo o tzv. one-man-show (čo znamená, že som bola na všetko sama). Na začiatku som bola nadšená, motivovaná a opäť som pracovala aj nadčasy. Očakávania boli veľké a keďže marketing dovtedy vo firme nikto neriešil, bolo potrebné vybudovať všetko od piky. 

Prešlo len pár mesiacov, kým som začala pociťovať známky vyhorenia. Z počiatku som tomu nevenovala pozornosť, no keďže sa požiadavky a tlak len zvyšovali, príznakov časom pribúdalo. Vyvrcholilo to tým, že som musela pracovať aj na týždennej dovolenke pri mori, na ktorej som zároveň začala mať problémy so spánkom. Najskôr som si myslela, že to bude pravdepodobne len zmenou prostredia, no spánok sa nezlepšil ani po návrate domov.

Skúsila som všetko dostupné, len aby som dokázala zaspať. Nepomohlo. Moje nadšenie z práce sa vytrácalo – nahradila ho vyčerpanosť a poriadná dávka stresu. Moja produktivita šla rapídne dole a jediné, na čo som dokázala myslieť bola paradoxne práca. 

A dosť

Trvalo minimálne dva mesiace, kým som si povedala dosť a nastúpila som na PN-ku. Predchádzali tomu však nekonečné rozhovory s mojou rodinou, ktorá sa na to už nedokázala pozerať a taktiež ďalšie nevydarené dovolenky (jedna 7-dňová a druhá 5-dňová), na ktoré som si bohužiaľ so sebou ťahala pracovný laptop. Bolo mi jasné, že ak sa chcem v tejto práci udržať, musím zabojovať. A to som aj spravila. Akuráť, že za cenu môjho zdravia a aj niekoľkoročného vzťahu. 

Dnes viem, že som sa mala zastaviť oveľa, oveľa skôr. A nielenže sa zastaviť, ale stanoviť si určité hranice a komunikovať otvorene, čo je pre jedného človeka únosné a, čo už nie. Ja som však nechcela vyzerať ako niekto, kto sa sťažuje alebo nedajbože niečo nezvláda. A tak som vlastnou hlúposťou a perfekcionizmom prekročila svoje limity.

Aké som mala príznaky?

Možno vás zaujíma, aké ďalšie príznaky vyhorenia sa u mňa prejavili. Tým, že som nedokázala zaspať, bola som permanentne vyčerpaná a vystresovaná. Nebolo so mnou reči a bola som depresívna. Mala som pocit, že to už nedávam, bola som podráždená, úzkostlivá a neverila som si. Plakala som a s komunikáciou s nadriadeným mi musel pomáhať priateľ. 

Prvý mesiac PN-ky nebol žiaden veľký oddych, keďže bolo potrebné postupne predať agendu, spísať, kde čo je a riešiť lekárov. Zároveň som bola v strese z toho, čo so mnou bude ďalej. Na jednej strane som o tú prácu nechcela prísť, no na strane druhej som si nevedela predstaviť návrat.

A tak ubiehali týždne. Postupne mi začínalo byť lepšie, no na prácu som nechcela ani pomyslieť. Začala som všetko vidieť viac triezvo. 

Čo som spravila

Začiatkom januára som vo firme navrhla, že by som sa mohla vrátiť na polovičný úväzok s tým, že by sme našli ešte niekoho na plný, čo bolo, podľa mňa, tak či tak potrebné. Nesúhlasili. Vraj ma potrebujú na 100 %. Okej, zrejme to tak malo byť, myslela som si. Zostala som teda naďalej práceneschopná, no pomaly som v hlave budovala plán, čo budem robiť ďalej. 

S myšlienkou na vlastný blog som sa pohrávala už dlhšie a teraz sa mi naskytla výborná príležitosť pustiť sa do toho naplno. A tak som začala pracovať na tomto blogu. Dnes som šťastná, že som sa do firmy nevrátila, aj keď zatiaľ neviem či si nebudem musieť hľadať inú prácu.

Myslím, že moje vyhorenie prišlo z časti aj preto, lebo potrebujem iný štýl práce. Potrebujem byť slobodná a nezávislá, pracovať si na svojich veciach, po svojom. Nie od 9-5, prípadne dlhšie, v permanentnom strese a pod tlakom. Aj tak som vždy snívala o tom, mať niečo svoje. 

Niečo na záver

Vyhorenie, teda podľa mňa nie je len o veľkých očakávaniach, ktoré neboli naplnené, no môže za tým byť ešte niečo oveľa hlbšie. Napríklad, že pracujete na niečom, čo vám nedáva žiaden zmysel alebo pre niekoho, kto je toxický.

Čítala som aj o tom, že ľudia s niektorými diagnózami sú zrejme na vyhorenie náchylnejší. Patria sem aj Aspergeri, keďže tí zvyknú nosiť rôzne masky, aby zapadli, čo môže byť samo o sebe veľmi vyčerpávajúce. A keďže sama mám veľa príznakov Aspergerovho syndrómu, dáva mi to celkom zmysel. Niekedy je tiež ťažké rozlíšiť, či sa jedná o depresiu alebo vyhorenie, sú tam však isté rozdiely.

Ak by som mala poradiť niekomu, kto si práve prechádza niečím podobným ako ja v minulosti, zhrnula by som to asi takto. Nebojte sa povedať NIE. Vážte si sami seba, svoje zdravie, rodinu. Nestojí to za to. Jediné, čo za niečo stojí je vaše zdravie, život a šťastie. A tie sa za peniaze tak či tak kúpiť nedajú.